STREDOVEK

Livinské Opatovce sú neveľká obec ležiaca v strednej časti Nitrianskej sprašovej pahorkatiny v údolí potoka Livina. Chotár obce sa rozkladá na zvlnenom reliéfe, pokrytom prevažne hnedozemnými pôdami. Jeho pozdĺžne chrbty rozdelené úvalinami tvoria mladotreťohorné usadeniny, pokryté sprašou. Na svoju nepatrnú rozlohu (501 ha) je značne vertikálne členitý, nadmorská výška sa pohybuje od 185 do 242 metrov nad morom, pričom srdce leží vo výške 200 m n. m. Územie obce bolo osídlené zrejme už za čias Veľkomoravskej ríše, o čom svedčia nálezy črepín nádob časovo zapadajúcich do 9.-10. Storočia, ktoré sa našli na pravom brehu Liviny v roku 1958 počas melioračných prác. Prítomnosť slovenských kmeňov súvisela s exploatáciou povrchového výskumu železitých rúd a azda aj s ryžovaním zlata v povodí Liviny. Prvá písomná zmienka, dokumentujúca existenciu obce, pochádza zo začiatku 12.storočia. Listina uhorského kráľa Kolomana z roku 1113 o majetkoch benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore pri Nitre má veľký význam z hľadiska vývoja historického osídlenia na území nášho okresu. Pri ohraničení kláštorného majetku Dubokany (Debokan), ktorý je nesporne totožný s dedinou Livinské Opatovce, sa uvádzajú aj všetky susedné, s chotárom hraničiace dediny. Treba spomenúť že obec mala v tejto oblasti význačné postavenie. Jej chotár vtedy zahrňoval aj územia neskoršej Chudej Lehoty a dôležitosť obce zvýrazňovala i skutočnosť, že obyvatelia poskytovali Nitrianskemu hradu dubové brvná na stavby. Z tejto činnosti pravdepodobne pramení pôvod vtedajšieho názvu obce (Dubokany). Po smrti Matúša Čáka v roku 1321 sa znovu nielen obnovilo, ale aj rozšírilo vlastníctvo cirkevných inštitúcii, a preto obec patrila pod správu benediktínskeho kláštora až do jeho zániku, t.j. do roku 1468. V tomto období bol zmenený názov obce , ktorý vznikol z označenia dediny obývanej opátovou čeľaďou pri potoku Livina -Opatovce. Už v roku 1340 sa spomína ako Levna, Apathy. Po roku 1468 obec pripadla nitrianskej kapitule, ale jej majetky boli spravované panským dvorom zo Skačian. Písomná zmienka z roku 1777 potvrdzuje, že obec naďalej podlieha nitrianskemu biskupstvu. Hlavným zamestnaním obyvateľstva v epoche feudalizmu bolo poľnohospodárstvo. Obec tvorili prevažne roľnícke rodiny žijúce v usadlostiach, ktoré sa zamerali hlavne na pestovanie pšenice a raže. Už od skorej jari začínal roľník s jarnými prácami. Skontroloval oziminu, ktorá najväčšmi rozhodovala o budúcom chlebe, a potom nasledovala orba a sejba obilnín. Hoci bola pôda starostlivo rozčlenená na jednotlivé lány, roľník musel pri siatí obilia rešpektovať osevný postup, záväzný pre celú rodinu. Plužina – ako sa nazývala časť chotára vyhradená pre orbu – bola rozdelená na 3 časti. V jednej sa siali oziminy, v druhej jariny a tretia časť chotára ležiaca úhorom sa používala ako spoločná pastvina pre dobytok. Úhorovanie bolo pri vtedajšom primitívnom a extenzívnom spôsobe hospodárenia nevyhnutné, vynucoval si ho najmä nedostatok hnojenia, ale aj okolnosť, že sa siali prevažne obilniny, vo veľkej miere vyčerpávajúce pôdu. K zvýšeniu úrodnosti sčasti prispievalo častejšie preorávanie pôdy. Spočiatku sa pri obrábaný pôdy používali jednoduché radlá, neskôr drevené pluhy so železnou asymetrickou radlicou a čerieslom. Tento výdobytok techniky predstavoval v poľnohospodárstve revolúciu, položil základy pre lepšiu úrodu a zľahčil prácu roľníkom, ktorých život bol nesmierne namáhavý. Výnosy obilia neboli veľ mi vysoké, no napriek tomu sa niektorý jednotlivci venovali obchodovaniu s obilím. V živočíšnej produkcii popredné miesto zaujímal chov dobytka, dobytok predstavoval základný inventár poddanského hospodárstva, bol jedinou ťažnou silou, zdrojom obživy, peňažných príjmov a vôbec zaručoval prosperitu gazdovstva. Popri chove dobytka bol veľmi rozšírený chov hydiny. Chovali sa predovšetkým sliepky a husi, ktoré však museli poddaný v pomerne veľkom množstve odovzdať v rámci feudálnej renty svojmu zemepánov. Často mu museli dávať vykastrované, vykŕmené kohúty, tzv. kapúny. Sociálne postavenie poddanského obyvateľstva neurčovali iba jeho majetkové pomery, ale predovšetkým rozličné formy feudálne renty, vrátane štátnych a stoličných daní a cirkevného desiatku. Feudálna renta pozostávala z naturálnej, robotnej a peňažnej renty a obyvateľstvo postihovala až od čias vzniku obce. Výška odvádzaných naturálií a peňažných poplatkov bola často rozdielna a ustálila sa až zákonným zjednotením feudálnej renty z roku 1514. Podľa snemového uznesenia mala každá poddanská rodina platiť zemepánovi od domu ročne jeden zlatý, robotovať jeden deň v týždni, odovzdať mu jeden deviatok z úrody a dávať každoročne 12 sliepok, 2 husi a 10 poddanských rodín spolu vykŕmeného brava. Ďalšia povinnosť poddaných sa vzťahovala na kanonickú farnosť, ktorej museli odovzdať cirkevný desiatok. Najväčšie bremeno však znamenali robotné požiadavky zemepánov, ktorých nezaväzovalo snemové uznesenie a svojvoľne nútili poddaných pracovať na svojich majetkoch podľa vlastných potrieb. Keďže obec patrila cirkevnému panstvu, obyvateľstvo bolo viac zaťažované furmankami než prácou na panských hospodárstvach. Museli napríklad prevážať naturálie z okolitých dedín, alebo voziť víno do krčiem. Avšak obyvatelia obce sa čoskoro oslobodili od povinných robôt finančnou náhradou. Všetci poddaný platili spoločne 140 zlatých ročne namiesto robôt, čo svedčí o hospodárskej sile obyvateľstva. Tento fakt potvrdzuje i skutočnosť, že v roku 1553 bola obec odanená na 9 port a mala 1 mlyn. Hospodársky vývoj napredoval a vrchol dosiahol v prvej polovici 19. storočia, kedy bolo v obci postavených 99 domov a obývalo ju 685 obyvateľov ( r. 1829), čo je takmer trojnásobok súčasného stavu! V časoch krutého vykorisťovania panstvom, keď mnoho ľudí opúšťalo usadlosť a vydávalo sa za pracou do miest, je to svedectvo o pomerne vysokej životnej úrovni, ktorú si obyvatelia dokázali zabezpečiť. Stúpajúci význam poddanského obyvateľstva ako daňového základu správy štátu viedol v druhej polovici 18. storočia aj k istým feudálno- nevoľníckym reformám, ktoré zahrňovali celokrajský, tzv. tereziánsky urbár, vydaný v roku 1770. Nariadenie charakterizovalo úsilie zosúladiť dávky a povinnosti poddaných s rozsahom pôdy, ktorú užívali, a súčasne jednotne určiť tieto dávky a povinnosti. V praxi to znamenalo, že poddaný museli pracovať od jednej udalosti jeden deň v týždni so záprahom alebo dva dni pešo. Želiar, ktorý vlastnil dom, pracoval 18 dní v roku pešo a želiar bez domu 12 dní. Každý poddaný mal takisto povinnosť platiť od domu cenzus jeden zlatý, odvádzať panstvu od udalosti ročne 2 sliepky, 2kapúnov, 12 vajec, holbu masla a 30 poddaných spolu teľa. Cirkvi naďalej pripadal cirkevný desiatok a podľa kanonickej farnosti nadlickej z roku 1780 boli veriaci povinní rímskokatolíckemu farárovi odvádzať ročne po 1 priamej merici pšenice, 1 priamej merici raže a po 1 kurčati, rímskokatolíckemu organistovi po 4 snopoch pšenice a 4 snopoch raže. Toto nariadenie platilo aj po zániku Rakúsko- Uhorka za čias 1. ČSR. Po zrušení poddanstva v roku 1848 sa postavenie obyvateľstva obce podstatne nezlepšilo, pretože nevyriešilo nedostatok pôdy. Urbariálnu pôdu dostávali iba sedliaci, aj to za určitý poplatok. Želiari a podželiari pôdu nemohli vlastniť a nevytrhli sa z radov dedinskej chudoby. Preto museli odchádzať do miest, kde vykonávali zväčša nádennícke práce. Odliv obyvateľstva sa výrazne prejavil v demografickom vývoji obce. Za 40 rokov sa znížil ich počet na 202 obyvateľov. Hoci pod túto hranicu neklesol, ba mierne stúpol, na začiatku nášho storočia žilo v obci 265 ľudí. Aj za prvej republiky sa rady obecného obyvateľstva šírili len pozvoľna a najvyšší bod dosiahol v roku 1948 (361). Po tomto roku v dôsledku migrácie ľudí do väčších sídel klesol počet obyvateľstva na súčasný stav (265).

     OBDOBIE KAPITALIZMU

Nástup kapitalizmu znamenal aj organizačné zmeny v správe obce. V roku 1850 pripadli Livinské Opatovce spolu s ďalšími 56 obcami do slúžnovského okresu Topoľčany. V rokoch 1860- 71 sa jeho obvod zväčšil a zmenil aj názov na Bodocký (Obdokovský). Avšak v roku 1872 sa obec stala opäť súčasťou slúžnovského okresu so sídlom v Žabokrekoch a v tomto postavení zotrvala až do roku 1922. V tomto období patrila obec do pôsobnosti dvoch notariátov. V časoch Rakúsko- Uhorka bola pridelená do obvodného notárskeho úradu v Chynoranoch, čo znamenalo určitú závislosť obce od tohto úradu, pretože notár musel byť prítomný pri podpisovaný všetkých dokumentov či listín. V okresnom archíve v Topoľčanoch sa dodnes zachovalo niekoľko vyhlásení obecného zastupiteľstva a úradnej reči v maďarčine. V tejto pre obec náročnej etape, kedy význam vidieckych sídel strácal na dôležitosti, sa našlo zopár obyvateľov, ktorí sa nezľakli niesť ťažké bremeno spracovania obce na svojich pleciach. K oduševneným, zanieteným odvážlivcom, ktorým osud a blaho dediny nezostalo ľahostajné, patril Gašpar Kramár, starosta v rokoch 1884- 89 a Gašpar Hano, ktorý po svojom predchodcovi prevzal richtárske žezlo na nasledujúcich 15 rokov. Opiera sa o pomoc členov obecného zastupiteľstva, tvoreného váženými občanmi obce (Andráš Števica, Gašpar Kramár, Peter Hano, Matúš Zita, Jozef Masárik, Šimon Kramár a Štefan Kramár). Ďalší starosta, Štefan Hano viedol správu obce od roku 1906. Koncom 19.a začiatkom 20.storočia sa začal prebúdzať aj kultúrny život obce. Ešte v posledných rokoch minulého storočia začal pôsobiť hasičský zbor, ktorého dlhá tradícia, obohatená prácou mnohých generácii, zotrvala až do súčasnosti. V roku 1900 bola postavená budova dvojtriednej školy. K prvým rokom jej existencie viažu pamätníkov dávnych čias určité smutné spomienky, pretože vplyv maďarizácie, zostrený pre slovenský národ krutými Apponyiho školskými zákonmi, sa nemilosrdne dotkol aj výučby v obecnej škole. Na priblíženie neblahého prostredia, vládnuceho v školských laviciach, stačí uviesť fakt, že žiaci sa nielenže museli vzdelávať v maďarčine , ale aj počas prestávok sa mohli zhovárať výhradne týmto neslovenským jazykom. V roku 1975 bola základná škola zrušená a od vtedy žiaci cestujú do Základnej školy v Chynoranoch. V období 1911-25 si obec Livinské Opatovce, Livina, Nadlice, Rajčany vytvorili samostatný obvodný notársky úrad sídliaci v Nadliciach. Od 1.7.1925 bola obec späť pričlenená k chynorianskemu obvodu. V rámci regionálneho zastúpenia po zániku slúžnovského okresu Žabokreky obec od roku 1923 patrila do okresu Topoľčany. Za medzivojnovej éry tvorili obyvateľstvo prevažne roľníci a sezónny robotníci, pracujúci v Čechách, na južnom Slovensku a v Nemecku. O ich neľahkom postavení svedčia rôzne vyhlásenia okresného úradu v Topoľčanoch, ktorými vyzývali obyvateľov plniť občianske povinnosti , priveľmi ťažiace prostých ľudí. Zlé sociálne obyvateľstva sa pokúšali zlepšiť mnohé výnosy, zaručujúce napríklad študijné podpory alebo prídely 5kg masti pre 6 rodín, ako sa spomína vo vyhlásení z roku 1936, keď bol starostom obce M. Ondruška. Druhou svetovou vojnou obec veľa neutrpela, pretože žiadne vojenské ťaženie priamo nezasiahlo jej územie, hoci nedeľných strážovských vrchoch urputne bojovali partizánske oddiely s nemeckými jednotkami. Obec niekoľkokrát navštívili príslušníci nemeckých, maďarských, neskôr aj sovietskych a rumunských vojsk. V kritických vojnových časoch miesto richtára prevzal Pavol Kramár, ktorý viedol správu obce s pomocou obecného zastupiteľstva pozostávajúceho z 12 členov ( F. Burza, J. Jamrich, F. Januška, M. Ondruška, G. Kramár, P. Apolen, Š. Kramár, A. Krčmárik, P. Kramár, R. Nitch, Š. Šulo, A. Kramár) a 2 náhradníkov ( P. Bim, J. Hano). Do roku 1945 bol richtárom ešte Florián Burza.

     PO DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE

Nadišiel deň, na ktorý čakali všetci občania Československa. Obyvatelia Livinských Opatoviec sa tohto dňa dočkali 4. Apríla 1945, cez veľkonočné sviatky, keď našu obec oslobodila rumunská armáda. Sloboda vychádzala od vypálenej obce Skýcov a susedných obcí Chynorany a Nadlice. Už na druhý deň po oslobodení pokračoval život takmer normálnym spôsobom, v škole sa vyučovalo, roľníci si opatrovali dobytok a pracovali na poli pri jarných prácach. Hlavou obce sa po skončení vojny stal Rudolf Nitch a podpredsedom Štefan Troška. Títo zotrvali vo funkciách len do roku 1948, keď voľby vyhrala komunistická strana. Vznikol MNV, na čele ktorého sa od roku 1948 až do roku 1989 vystriedali títo predsedovia:
   1948 Jozef Gajdoš
   1956 Viktor Jureček
   1960 Aladár Burza
   1964 Eugen Vavro
   1972 Dezider Poluch

V rokoch 1976 až 1989 bol predsedom MNV Milan Dubravický, tajomníkom MNV do roku 1981 Anton Bim a podpredsedom od roku 1981 do roku 1989 Viktor Jamrich. Po skončení vojny nastali značné zmeny v živote obce. V roku 1945 bola pričlenená k Obvodnému úradu MNV v Chynoranoch, ktorý prevzal funkciu predošlého notárskeho úradu. V roku 1949 Livinské Opatovce a Livina boli pridelené k novovytvorenému Obvodnému úradu v Malých Ostraticiach. Obec si svoju samostatnosť udržala až do roku 1976, keď prešla pod správu MNV v Nadliciach a jej samostatnosť dočasne zanikla. Druhá svetová vojna sa stala akýmsi medzníkom v rozvoji obce. Po jej skončenú sa obyvatelia s vervou pustili do obnovy dediny. V roku 1949 bolo založené JRD s výmerou 207 ha a s 31 členmi a o tri roky sa stalo celo obecným. Svojím vznikom poskytlo mnohým ľuďom pracovnú príležitosť, pretože väčšina ľudí bola nútená dochádzať za prácou do vzdialenejších priemyselných závodov v Partizánskom a Bánovciach nad Bebravou. Od roku 1945 a vzhľad obce výrazne zmenil. Z tradične zablatenej obce, s hlbokými kanálmi, bez elektriny a telefónu sa stala úhľadná dedina. Vonkajší šat obce sa za posledné obdobie zmenil aj zásluhou samotných obyvateľov. Individuálna výstavba rodinných domov dodala obci moderný ráz, avšak obnovujúce sa opravné práce na starých domoch zachovávajú dávnoveký vzhľad obce, povznášajúci dych minulosti v nás oživuje spomienky na našich predkov, ktorý by boli určite pyšný na svoju rodnú dedinku. Pre informácie a prehľad sú ďalej uvedené všetky väčšie akcie, ktoré sa uskutočnili v Livinských Opatovciach v rokoch 1946- 1990 pod vedením menovaných predsedov MNV a ďalších funkcionárov národného výboru:

Rok	Investície - akcie	Predseda MNV
1946	Elektrifikácia obce a verejné osvetlenie	Rudolf Nitch
1950	Zavedenie miestneho rozhlasu	Jozef Gajdoš
1963	Postavenie požiarnej zbrojnice	Aladár Burza
1963	Výstavba kultúrneho domu	Aladár Burza
1963	Výstavba predajne	Aladár Burza
1972	Zakrytie otvorených kanálov	Eugen Vavro
1975	Vybudovanie betónových chodníkov	Dezider Poluch
1976	Vybudovanie miestnych komunikácii	Dezider Poluch
1977	Prístavba materskej škôlky a rekonštrukcia budovy školy	Milan Dubravický, Anton Bim, taj.
1978	Vybudovanie domu smútku a ohrady cintorína	Milan Dubravický, Anton Bim, taj.
1985	Prístavba kultúrneho domu	Milan Dubravický, Viktor Jamrich, podpredseda

Ich realizovaním sa zmenila celková tvár obce. Podľa účtovných dokladov na spomenuté akcie- investície pre obec za 45 rokov bývalého zriadenia predstavuje vyše 2mil. Kčs, okrem hodnoty prác, ktoré v rámci akcie „Z“ urobili bezplatne občania obce

     SÚČASTNOSŤ

Po 17.novembri 1989 sa výrazne prejavila myšlienka slobodného rozhodovania, čo vyústilo 13.januára 1990 do verejného zhromaždenia občanov, na ktorom bol vytvorený miestny klub Verejnosti proti násiliu a jednomyseľne odhlasované osamostatnenie obce. Pred parlamentnými voľbami v roku 1990 bol založený klub KDH a Slovenská národná strana v obci. Od novembra 1990 je obec Livinské Opatovce samostatná. V novembri 1990 si občania v demokratických voľbách zvolili orgány obce v tomto zložení:
-starosta obce: Ing. Aladár Burza
-obecné zastupiteľstvo: Anton Bim
Jozef Bitarovský
Jozef Hano
Jozef Januška
Milan Kramár ml.
Pavol Kramár
Stanislav Krčmárik
Viera Manová
Mária Poluchová

Poslanci Anton Bim a Milan Kramár sa funkcie v auguste 1992 vzdali namiesto nich boli povolaní náhradníci Marián Mano a Alojz Poluch. Zástupcom starostu do augusta 1992 bol Anton Bim a od decembra 1992 Mária Poluchová. Nové vedenie obce usiluje o jej ďalšie zveľaďovanie. Od roku 1991 sa urobili tieto akcie:
-výstavba športových kabín so sprchami a teplou vodou
-vyasfaltovanie chodníkov
-vybudovanie studne na cintoríne
-rekonštrukcia mosta cez potom Livina
-rekonštrukcia a modernizácia kultúrneho domu a obecného úradu
-betónové kanále na dolnom konci obce
-výmena 15 lámp verejného osvetlenia
-chladiaci katafalk v dome smútku
-majetkopráve usporiadanie nehnuteľností patriacich obci

Realizovaním uvedených akcií vzrástol majetok obce za 3 roky jej samostatnosti o vyše 1 300 000 Sk. Tu sa však už začína písať nová kapitola dejín život obce s jej 260 obyvateľmi, ktorí nezabúdajú na svojich predchodcov.

     KULTÚRNOHISTORICKÁ PAMIATKA OBCE

Na nevysokom parku sa vypína klasicistická stavba kostola sv. Kataríny Alexandrijskej z 19. Storočia, ktorý bol postavený na starších renesančných základoch z obdobia rokov 1635- 41. Určite zaujme oko každého návštevníka, pretože jeho zachované kontúry pútajú pozornosť už z veľkej vzdialenosti. Z celej stavby je cennejšia klasicistická fasáda so segmentovo uzavretými oknami, renovovaný oltár a kazateľnica z 18.storočia, ktorá je krásnym výtvorom ľudového staviteľstva. A práve tento skromný kostolík sa stal miestom jedinečnej udalosti, ktorá sa do histórie obce zapíše zlatými písmenami.Tento vzácny kostolík, postavený našimi predkami, bol za bývalého režimu takmer odsúdený k zániku. Strecha bola úplne zničená a dažďové vody ohrozovali celú stavbu. Na podnet našich kňazov už v roku 1985 sa obetaví občania podujali zachrániť stánok aj pre ďalšie generácie. Zabezpečiť vypracovanie projektov renovácie, dobrovoľnými zbierkami zabezpečiť finančné prostriedky a bezplatnými prácami sa zúčastňovať na jeho oprave. Vybudovala sa celá nová strecha kostola aj veže, neskôr sa inštalovalo elektrické vykurovanie, renovovala sa cela fasáda, kostol bol vymaľovaný z vnútra a napokon bol renovovaný oltár.

Takto vynovený kostolík dňa 13.apríla 1991 za širokej účasti verejnosti a kňazov z blízkeho okolia slávnostne posvätil Msgr. Ján Sokol, arcibiskup a metropolita Slovenska, ktorý vyzdvihol zásluhu veriacich na obnove kostola. Ostáva len dúfať, že požehnanie pána arcibiskupa osvieti naše mysle spásonosným plameňom, ktorý nás i nasledujúce pokolenia bude viesť tou pravou ušľachtilou cestou.